Obrana a strategie

Abstract

The article deals with topic of Islamic State and chemical weapons. The issue is analysed in three dimensions: origin of used chemical weapons and possibility of independent production; known chemical attacks and tactical regularities in their execution; and traits of future chemical terrorist attacks. By providing a thorough examination of the problem, the article aims at predicting the future development of the group’s chemical program as well as describing any prospective chemical terrorist attacks in Europe.

Poděkování

Text bol zpracovaný v rámci projektu špecifického výzkumu Katedry politologie FSS MU Aktuální problémy politologického výzkumu II. (kód MUNI/A/1110/2015).

Klíčová slova

Islamský štát; ISIS; Daeš; chemické zbrane; ZHN; terorizmus.

Keywords

Islamic State; ISIS; Daesh; Chemical Weapons; WMD; Terrorism.

ÚVOD

Takzvaný Islamský štát (IS, ISIS, ISIL, Daesh, Daeš) už dlhšie púta na seba pozornosť bezprecedentnou úrovňou násilia a brutality, kombinovaných s vynaliezavosťou a prístupom ku zdrojom, ktoré majú v histórii obdobu len u hŕstky neštátnych aktérov. Aj keď sa v minulosti objavili obavy z možnosti použitia zbraní hromadného ničenia rôznymi džihádistickými teroristickými skupinami, Daeš a jeho priami predchodcovia sa stali skutočne prvou skupinou, ktorej sa podarilo pretaviť úvahy o tejto taktike do skutočných útokov, keď začala aktívne používať chemické zbrane ako súčasť svojich frontových operácií na bojisku v Levante. V dôsledku tragických teroristických útokov s vysokými počtami obetí v Európe za posledný rok sa logicky ponúka legitímna otázka, či nedisponuje Daeš schopnosťou použiť tieto zbrane aj v rámci svojich teroristických aktivít na Západe.

Tento článok si kladie tri ciele:

• popísať okolnosti, ktoré dovolili skupine Daeš získať/vyrobiť a použiť chemické zbrane;
• zhrnúť doposiaľ známe incidenty, kedy boli chemické zbrane použité;
• odhadnúť mieru, do akej je možné tieto zbrane efektívne takticky použiť v teroristických útokoch.

V centre článku stoja dve hypotézy. Podľa prvej je použitie chemických zbraní skupinou Daeš sofistikovanou stratégiou, ktorá sa časom transformuje z primitívneho používania ukradnutých priemyselných chemikálií na vlastnú výrobu plnohodnotných (i keď nekvalitných) bojových chemických látok a na ich dopravu na cieľ pomocou improvizovaných vojenských spôsobov (t. j. konvenčné mínometné granáty modifikované pre účely disperzie bojových chemických plynov a granáty vlastnej výroby primárne pre disperziu bojových chemických látok, podomácky vyrobené alebo modifikované rakety naplnené chemickými látkami a i.).

Druhá hypotéza hovorí, že centrum tohto chemického programu leží v meste alebo v blízkosti severoirackého mesta Mosul; tento predpoklad je demonštrovaný zhrnutím doposiaľ známych incidentov použitia chemických zbraní a odlíšením od nich tých útokov, ktoré sa uskutočnili skupinou po strate kontroly nad mestami Tikrit a Sindžár (mesto bolo v novembri 2015 opäť dobyté kurdskými jednotkami a diaľnica č. 47, ktorá mestom prechádza, je strategického významu – spája región Mosulu s hlavným mestom deklarovaného kalifátu, mestom ar-Rakka).

Hlavným úskalím článku je práve jeho aktuálnosť a z nej vyplývajúca nízka spoľahlivosť zdrojov; snaží sa mapovať dynamickú a stále sa vyvíjajúcu situáciu, v ktorej dochádza k podstatným vývojom takmer každodenne. Z tohto dôvodu tvoria značnú časť jej prameňov open-source zdroje a mediálne články. Zároveň existuje množstvo reportovaných prípadov, kedy boli chemické zbrane použité, no pretože lokalita týchto incidentov je stále vo veľmi aktívnej bojovej zóne, objektívne potvrdenie a analýza týchto útokov zo strany medzinárodných nezávislých anti-proliferačných orgánov je takmer nemožná. Tiež je nutné vziať do úvahy, že mnohé z nahlásení môžu práve zneužívať spomenutú komplikovanú overiteľnosť a môžu byť vyfabrikované/predimenzované za účelom získania podpory.

PÔVOD CHEMICKÝCH ZBRANÍ

Destabilizácia arabského sveta zahraničnými vojenskými intervenciami v posledných dekádach vytvorila podmienky, ktoré priamo nahrávali vzniku Daeš a zároveň im aj nepriamo umožnili prístup ku chemickým zbraniam v budúcnosti. Následné udalosti tzv. Arabskej jari v roku 2011 tieto podmienky ešte viac posilnili (napr. v Líbyi) a objavujú sa prípady, kedy boli chemické zbrane použité na potlačenie povstaleckých skupín, ktoré z týchto nepokojov vzišli. Došlo k nebezpečnej situácii, kedy doposiaľ vládnuce režimy disponujúce zásobami nekonvenčných zbraní začali strácať kontrolu nad skladmi týchto zbraní a tie sa stali prístupnými ozbrojeným povstaleckým skupinám. V tomto kontexte je otázne, či práve tieto okolnosti Daeš využil, aby získal hotové chemické zbrane (prípadne iba prekurzory potrebné pre vlastnú výrobu alebo iba bojové chemické látky bez prostriedkov dopravenia na cieľ), alebo sa mu podarilo vyprodukovať vlastné chemické zbrane, nezávisle na existencii nestrážených skladov týchto zbraní.

Líbya

Prípad Líbye je ukážkovým príkladom prvej vyššie uvedenej možnosti. Režim plukovníka Muammara Kaddáfiho vyvíjal svoj chemický arzenál až do roku 2004, kedy sa rozhodol podpísať CWC (Chemical Weapons Convention), zastaviť produkciu chemických zbraní a vzdať sa tak svojho chemického arzenálu. V nasledujúcich rokoch prebiehal odzbrojovací proces pod dohľadom OPCW (Organisation for Prohibition of Chemical Weapons), ktorý bol ale v dôsledku Arabskej jari v roku 2011 spomalený. Údajne iba 60 percent vlastnených zbraní bolo zničených – zvyšných 40 percent bolo odložených v skladoch a pripravených na neskoršie zničenie. [2]

Líbya vzbudila pozornosť ako možný zdroj proliferácie chemických zbraní začiatkom roku 2015, keď sa ukázalo, že neznámej skupine ozbrojencov sa podarilo prepadnúť vládny sklad s chemickými zbraňami v Džufre (v púšti cca 600 km juhovýchodne od mesta Tripolis). Údajne tu boli uložené značné množstvá yperitu a nervovo-paralytickej bojovej chemickej látky, plynu sarin. [3] Ahmed Kaddáfi al-Dam – bratranec bývalého diktátora plukovníka Kaddáfiho a bývalý spravodajský dôstojník – neskôr doplnil, že zbrane sa mali dostať do rúk Daeš a iných povstaleckých skupín v Sýrii, kam mali byť z Líbye prepravené. [4]

Pokiaľ by sa tieto informácie ukázali ako pravdivé, je otázne, do akej miery sú tieto zbrane stále použiteľné; za predpokladu, že produkcia prestala v roku 2004 a tieto zbrane patria medzi posledné z vyprodukovaných, stále sa jedná o látky, ktoré boli skladované minimálne 11 rokov. Na hodnovernosti tohto tvrdenia nepridáva ani fakt, že doposiaľ nebol zaregistrovaný prípad použitia sarinu zo strany Daeš. Ak by skutočne vlastnili túto látku (ktorá je nepomerne smrteľnejšia ako doposiaľ používaný chlór alebo yperit a poskytuje teda taktickú výhodu), je vysoko nepravdepodobné, že by ju nezačal okamžite používať. Zároveň, všetky deklarované líbyjské zásoby yperitu boli zničené už 26. januára 2014, [5] čo podporuje predpoklad, že táto látka (neskôr často používaná na bojisku v Sýrii a Iraku) nepochádzala z Líbye.

Prítomnosť nedostatočne chránených skladov chemických zbraní v Líbyi napriek procesu odzbrojenia je znepokojujúca. Hlásenia incidentu z Džufry ale rozhodne nie sú prekvapivé – v posledných mesiacoch dochádza v dôsledku vojenských operácií proti Daeš v Levante ku presunu aktivít skupiny práve do regiónu Maghrebu a obzvlášť Líbye (v severných regiónoch krajiny sympatizujúce a spojenecké džihádistické skupiny ovládajú územie, ktoré už vyhlásili za oficiálne provincie islamského štátu – wilayáty). [6] Útoky proti vojenským inštaláciám zrúteného režimu odzrkadľujú postupy skupiny na území Iraku v roku 2014, kedy sa okrem iného skupine Daeš podarilo dobyť bývalý vládny chemický komplex al-Muthanna (viď nižšie).

Sýria

Sýria bola v post-2011 arabskom svete prvou krajinou, kde bolo nahlásené použitie chemických zbraní. Medzi najsmrteľnejšie a najznámejšie patria tri incidenty, konkrétne proti predmestiam Damašku (Ghúta a Džobar) a časti Aleppa (časť Khan al-Assal). Vo všetkých prípadoch išlo o použitie sarinu, resp. v prípade Khan al-Assal látky uvádzanej v reportoch iba ako „organofosfát“ [7] (treba povedať, že Daeš nefiguroval ani v jednom z týchto incidentov ako možný útočník). Tieto udalosti a reakcia svetového spoločenstva prinútili režim Baššára al-Assada podpísať CWC a obdobne ako v prípade Líbye začal odzbrojovací proces pod dohľadom OPCW a Spojených národov. Všetky komponenty sýrskeho chemického programu spolu s vyprodukovanými zbraňami v oficiálne deklarovanom rozsahu opustili krajinu 23. júna 2014 a pokračoval proces ničenia tohto materiálu. [8]

Napriek týmto aktivitám ale nedošlo k zastaveniu používania chemických zbraní v regióne. Menej ako mesiac po tom, čo chemické zbrane opustili krajinu sa objavujú hlásenia od kurdských jednotiek, podľa ktorých pri ofenzíve Daeš proti mestu Kobani v lete 2014 došlo k použitiu nešpecifikovanej chemickej látky (ktorej účinky sú podobné ako pri použití pľuzgierotvornej bojovej chemickej látky yperit). [9]

Či sú ale sýrske vládne sklady zdrojom chemikálie použitej v tomto útoku (a mnohých ďalších, ktoré nasledovali) je otázne. Už 21. marca 2014 boli zo Sýrie odvezené všetky deklarované zásoby yperitu. [10] Pokiaľ by sa skupine Daeš podarilo získať svoje chemické zbrane zo skladov Assadovho režimu (či už deklarovaných alebo nie), je možné predpokladať, že by incidenty boli nahlásené a podstatne viac medializované (ako napr. v prípade al-Muthanna), k čomu ale nedošlo. Existuje ale možnosť, že by boli látky z týchto skladov odcudzené pred udalosťami v Ghúte a informácie neboli zverejnené úradmi preto, lebo by tým priznali vlastnenie chemických zbraní. V každom prípade možnosť, že isté množstvo použitých chemikálií pochádza zo Sýrie je veľmi reálna (nie nutne z vládnych skladov, mohlo ísť aj o priemyselné chemikálie), no je nepravdepodobné, že by sa jednalo o jediný zdroj; lokalita neskorších útokov (hlavne proti Kurdom na severe Iraku) a udalostí spojených s chemickými zbraňami ukazuje skôr na iné zdroje ako Sýria. Zároveň je nutné pripomenúť, že neexistujú hlásenia, podľa ktorých sa jednotkám skupiny Daeš alebo iným povstaleckým skupinám podarilo obsadiť alebo aspoň vyrabovať sýrske sklady s chemickou muníciou tak, ako v iných prípadoch práve preto, lebo sa údajne všetky nachádzali na území držanom vládnymi silami; [11] variant Sýrie ako možného zdroja chemických zbraní teda ostáva oproti ostatným iba hypotetickým a značne nepravdepodobným.

Al-Muthanna (Irak)

Štátne zariadenie al-Muthanna (Al-Muthanna State Establishment) bolo primárne iracké zariadenie na výskum, vývoj a výrobu chemických zbraní. Na ploche 5 kilometrov štvorcových tu boli od roku 1983 do 1991 vyprodukované tisíce ton prekurzorov, nervovo-paralytických bojových chemických látok (konkrétne G plyny sarin a tabun a V plyn VX) a pľuzgierotvornej látky yperitu. [12], [13], Produkcia bola zastavená po Vojne v Perzskom zálive a zariadenie bolo podrobené početným inšpekciám UNSCOM (United Nations Special Committee), v dôsledku ktorých boli výrobné zariadenia znefunkčnené a zaregistrované a veľké množstvo chemikálií bolo zničené. Napriek tomu bolo po tomto procese niekoľko kusov výrobných prístrojov, prekurzorov a chemických zbraní (ako už vložených a pripravených v munícii, tak ešte nepoužitých) odložených v dvoch bunkroch, ktoré sú súčasťou komplexu (v dokumentoch UNSCOM označených ako bunkre č. 13 a 41); v prípadoch tohto materiálu bol dekontaminačný a deštrukčný proces príliš náročný a neefektívny a predpokladalo sa, že v dôsledku nízkej kvality vyprodukovaných látok dôjde časom k ich automatickej degradácií pod použiteľnú úroveň.

Al-Muthanna pritiahla pozornosť 11. júna 2014, keď iracký veľvyslanec pri OSN oznámil, že bojovníkom z Daeš sa podarilo obsadiť jej priestory a po odzbrojení dozorcov začali s rabovaním zariadenia. Okamžite došlo k obavám, že al-Muthanna môže džihádistickej skupine poskytnúť chemické látky na transformovanie ich doposiaľ konvenčnej stratégie vedenia bojov na takú, ktorá by využívala chemické zbrane; v prípade terorizmu by išlo o podstatne ničivejšie a efektívnejšie útoky, pokiaľ by sa im podarilo získať zásoby sarinu, ktorý tu bol uložený.

Tieto obavy boli ale z veľkej časti predimenzované. Ako Jean Pascal Zanders uvádza vo svojom reporte [14], akékoľvek snahy o vstup do bunkrov by nutne zahŕňali rozsiahle výkopové práce a zároveň by vystavili členov Daeš riziku otravy chemikáliami, ktoré sú tu uložené. Zatiaľ čo bunker č. 41 (obsahujúci iba prázdnu muníciu, stavebný odpad a zvyšky spaľovacieho zariadenia, všetky čiastočne dekontaminované alebo obsahujúce len reziduálne množstvá chemických látok, teda všetko takmer úplne vojensky nevyužiteľné) je relatívne ľahko prístupný – za predpokladu, že sa militanti dokážu dostať cez jeden a pol metra hrubé pečate na vstupoch do bunkrov – strecha bunkru č. 13 (obsahujúci, okrem desiatok ton prekurzorov aj veľké množstvo rakiet s priemerom 122 mm naplnených sarinom alebo látkou podobnou sarinu) bola počas bombardovania v roku 1992 zasiahnutá a z tohto dôvodu bolo vnútro bunka zaplnené zeminou a diera v streche bola vyplnená vystuženým betónom. [15] Chemické zbrane (hlavne sarin), ktoré boli do bunkru uložené ako stále potenciálne škodlivé sa s veľmi vysokou pravdepodobnosťou za takmer 25 rokov nevyhovujúceho skladovania rozložili pod akúkoľvek použiteľnú úroveň čistoty látky a nepredstavujú teda hrozbu proliferácie. [16] Zároveň, ako report UNMOVIC (United Nations Monitoring, Verification and Inspection Commission; orgán OSN poverený dohľadom nad zničením irackého programu zbraní hromadného ničenia) dokladá, nie je možné potvrdiť, v akom stave sú predmety, ktoré boli prítomné v bunkri už počas bombardovania; nemožno teda vylúčiť možnosť, že kontajnery, v ktorých boli chemikálie uložené boli poškodené a kontaminovali priestory bunkru (zvyšujúc nepravdepodobnosť získania chemických zbraní týmto spôsobom). Čo je ale najpodstatnejšie, je fakt, že v zariadení al-Muthanna po aktivitách UNSCOM nebolo uložené žiadne použiteľné množstvo yperitu alebo iných pľuzgierotvorných látok. Zbrane tohto typu neskôr použité skupinou Daeš na severe Iraku a Sýrie teda s najvyššou pravdepodobnosťou nepochádzali z komplexu al-Muthanna.

Vlastná výroba

V súčasnosti najpravdepodobnejším zdrojom chemických zbraní pre Daeš je vlastná výroba. Dostupný ľudský kapitál, finančné zdroje, ovládanie lokalít, ktoré možno priamo využiť na vlastnú výrobu a tiež aj dostupnosť látok potrebných pre výrobu sú všetko faktory, ktoré podporujú tento argument.

Ako bolo vyššie spomenuté, po vojenských intervenciách v regióne (konkrétne po operácii Púštna búrka v roku 1991) sa vytvorili vhodné podmienky pre neštátnych aktérov, aby získali chemické zbrane. V prípade Iraku došlo k rozloženiu chemického programu režimu Saddáma Husajna, v dôsledku čoho sa ale mnoho vzdelaných profesionálov participujúcich na tomto programe ocitlo v situácii, kedy existovala reálne len veľmi malá šanca uplatnenia ich vedomostí a vznikli obavy, že budú títo jedinci okolnosťami prinútení predávať svoje know-how neštátnym aktérom (analogické obavy existovali po rozpade ZSSR, vtedy sa ale jednalo o odborníkov zo sféry nukleárnej fyziky).

Salih Jasim Mohammed Falah al-Sabawi (známy ako Abu Malik) bol prvým prípadom, ktorý potvrdzoval tieto obavy. Abu Malik pracoval za Husajnovho režimu v zariadení al-Muthanna [17] a v roku 2005 sa pridal ku džihádistickej teroristickej skupine Al-Káida v Iraku (AQI; skupina, ktorá je uvádzaná ako priamy predchodca Daeš). Bol zabitý v Mosule počas koaličného náletu 24. januára 2015. Pre Daeš pracoval ako expert na chemické zbrane a je možné predpokladať, že sa priamo podieľal na ich chemickom programe. [18]

Ďalší podobný prípad sa objavil začiatkom tohto roku, keď vo februári 2016 americká špeciálna jednotka ETF (Expeditionary Targeting Force) údajne zadržala Sleimana Daoud al-Afariho (niekde uvádzaného aj ako Sleiman Daoud Al-Bakkar) blízko mesta Tal Afar pri Mosule (iné zdroje uvádzajú mesto Baduš, taktiež blízko Mosulu – na mape v prílohe č. 2 sú tieto mestá označené číslami 2 a 1). [19] Podobne ako Abu Malik, al-Afari bol špecialista na chemické a biologické zbrane v programe režimu Saddáma Husajna. V skupine Daeš mal zastávať pozíciu vedúceho skupiny, ktorá sa zaoberala vývojom chemických zbraní. Po zadržaní bol odvedený do Arbílu, kde mal poskytnúť dôležité informácie ohľadne chemického programu Daeš. Dva koaličné nálety na Mosul začiatkom marca 2016 cieliace na údajne chemické zariadenia mali byť založené práve na informáciách poskytnutých al-Afarim. [20]

Vhodné podmienky pre vedenie chemického programu poskytuje aj samotné mesto Mosul - je druhým najväčším mestom Iraku a jeho univerzita je po bagdadskej druhá najväčšia v krajine. Po tom, čo v júli 2014 padol do rúk militantom z Daeš, ktorí okamžite prevzali absolútnu vládu nad mestom je reálnou aj možnosť, že mnoho miestnych odborníkov sa rozhodlo kolaborovať, či už z presvedčenia alebo len z nutnosti, aby si zachránili život. Zároveň, ako uvádza report Európskemu parlamentu z decembra 2015, „ISIL/Daeš regrutoval a naďalej regrutuje stovky zahraničných bojovníkov, vrátanie niektorých so vzdelaním vo fyzike, chémii a počítačových vedách, u ktorých sa predpokladá, že majú schopnosť vytvoriť smrtiace zbrane zo surových materiálov.“ [21] Podľa kurdských spravodajcov má Daeš používať až 10 tovární na výrobu chlóru západne od Mosulu. [22]

Veľmi dôležitý je aj fakt, že okrem vlastnej výroby existujú samozrejme aj podstatne jednoduchšie spôsoby získania vojensky využiteľných chemických látok. Zatiaľ čo látky ako vyššie spomenutý sarin alebo yperit sú doménou vojenstva a ich produkcia a skladovanie na území Iraku boli po aktivitách UNSCOM zakázané, pre vedenie veľmi primitívnej chemickej vojny stačia aj bežné a v priemysle veľmi často používané látky (najideálnejšou takouto látkou je chlór; medzi ďalšie často uvádzané patria rôzne herbicídy, insekticídy, kyanovodík, oxid osmičelý a i.); [23] táto taktika bola využívaná skupinou Daeš, keď sa rabovaním irackých priemyselných zariadení a zariadení určených na čistenie vody v centrálnom Iraku dostali k zásobám chlóru, ktorý neskôr frekventovane používali vo svojich chemických útokoch (napr. útok z 15.9.2014 v ad-Duluiyah). Ďalší dôležitý prípad použitia chlóru Daešom je odhalenie laboratória a výrobne mínometných granátov priemeru 82 mm naplnených chlórom pri Džurf as-Sakhar z 25. októbra 2014. Údajne mal byť chlór použitý džihádistami na vytvorenie koridoru pre útek z mesta obliehaného irackými bezpečnostnými jednotkami a iránskymi milíciami. [24]

Spolu s doposiaľ známymi chemickými útokmi skupiny Daeš (ktoré sú väčšinou koncentrované v regióne Kurdistanu, resp. severného Iraku a severnej Sýrie) sa zdá možnosť vlastnej výroby, konkrétne v regióne Mosulu, ako najpravdepodobnejšia cesta, ktorou sa skupina vybrala pri získavaní chemických zbraní. Chemický komponent v ich vojenskej stratégii je ale stále na veľmi primitívnej úrovni, spôsoby disperzie sú nesofistikované a v dôsledku nedávnych udalostí v oblasti Mosulu je pravdepodobné, že ďalší vývoj bol skupine podstatne sťažený.

POUŽITIE CHEMICKÝCH ZBRANÍ AKO SÚČASŤ KONVENČNÝCH BOJOV

Analýzou reportovaných chemických útokov skupinou Daeš možno vypozorovať vzorce v taktike a úrovni chemického programu skupiny a rozdeliť tak útoky do troch fáz, pričom třeba ale brať do úvahy, že tieto fázy nie sú presne vymedzené, vzájomne sa prelínajú a uvedené časové údaje sú iba približné. Pre chronologický prehľad nahlásených incidentov, v ktorých Daeš použil chemické zbrane viď prílohu č. 2 (tabulka v prílohe obsahuje taktiež súhrn zdrojov, ktoré sa ku konkrétnym incidentom viažu). Samotné fázy sú predstavené v tabuľke 1.

Tabuľka 1: Fázy chemických útokov

1. fáza

Prvý útok v Aleppe, ktorý mal za následok smrť niekoľkých kurdských bojovníkov YPG (Ľudové obranné jednotky), bol podľa dostupných údajov spáchaný použitím látky, ktorá spôsobila „popáleniny, biele fľaky... ktoré spôsobili smrť bez akýchkoľvek viditeľných rán alebo vonkajšieho krvácania.“ Najčastejšie sa uvádza, že použitou látkou bola pľuzgierotvorná látka, ako napr. yperit, a v kontexte ďalších útokov ako aj pravdepodobnosti výskytu konkrétnych zbraní v regióne sa jedná o veľmi pravdepodobné vysvetlenie. Objavujú sa názory, podľa ktorých mohlo ísť aj o fosfor. [28] Rozhodne ale ide vzhľadom na ďalšie útoky o izolovaný prípad a nie je jasné, odkiaľ mohol Daeš získať túto látku (mohlo ísť o test ukradnutého/inak získaného kusu munície, prípadne primitívne odpálenie kanistru so spomínanou látkou konvenčnou výbušninou) no vzhľadom na letalitu tejto látky nemohlo ísť o pľuzgierotvornú látku vlastnej produkcie.

Útoky z 15. septembra 2014 v ad-Duluiyah (alebo aj Duloiya; často je uvádzané ako zasiahnuté aj mesto Balad) začínajú fázu používania chlóru. Počas niekoľkodenného konfliktu s miestnymi bezpečnostnými silami údajne začali jednotky Daeš nečakane ustupovať, čo bolo nasledované explóziou, ktorá za sebou zanechala „žltý dym na oblohe.“ Podľa lekárov liečiacich zasiahnutých sa jednalo o chlór. Toto tvrdenie podporuje skutočnosť, že mesto Duluiyah leží na rieke Tigris, čo dalo džihádistom v regióne príležitosť získať veľké množstvá chlóru z miestnych čističiek vody.

Následné použitie chlóru proti vojenskej základní v as-Saqlawiyah pri meste Fallúdža (kde malo byť zabitých viac ako 300 irackých vojakov) malo okrem iného zahŕňať aj jeden prípad použitia chlóru. Ten bol do základne podľa rôznych zdrojov katapultovaný, alebo vystrelený z mínometov (podľa veliteľa prítomnej divízie ale kanistre netrafili základňu).

K ďalšiemu incidentu malo dôjsť v Džurf as-Sakhar, keď iracké jednotky spolu s iránskymi milíciami obkľúčili mesto; prítomnosť džihádistov bola vnímaná ako hrozba pre blízke posvätné ší’itske mestá Karbalá a Nadžáf. Počas snahy o útek z mesta mal byť chlór použitý pre „otvorenie ciest,“ teda vytvorenie koridoru, ktorými by mohli džihádisti utiecť (George Friedman popisuje túto obdobu „denial of access“ taktiky na príklade yperitu, [29] tá je ale pri chlóre nepoužiteľná, keďže jeho perzistencia v priestore a pôde je podstatne nižšia ako v prípade yperitu). [30] Následne bolo v meste odhalené laboratórium a priestory na výrobu chlóru a jeho plnenie do delostreleckej munície (na mape v prílohe č. 2 označené číslom 4). Vzhľadom na vzájomnú blízkosť je veľmi pravdepodobné, že následné útoky mínometmi v meste Baghdadi v októbri a decembri toho roku používali chemickú muníciu vyrobenú práve tu.

O útokoch z 26. decembra 2014 a 28. januára 2015 existuje málo informácií. V prvom prípade malo ísť o VBIED (vehicle-borne improvised explosive device, improvizované explozívne zariadenie nesené vozidlom) odpálené v noci v blízkosti Sindžáru. Druhý útok sa mal odohrať v regióne západne od Mosulu. V oboch bola použitá dusivá látka – podľa zasiahnutých kurdských jednotiek sa jednalo v oboch prípadoch o chlór. Tieto útoky sa objavili na verejnosti v spojitosti s viac medializovaným útokom z 23. januára 2015. Na diaľnici 47 medzi Mosulom a sýrskymi hranicami (v tabuľke uvedené ako Mosul – Tal Afar) došlo po získaní kontroly nad uzlom Kiske k útoku na kurdské pozície použitím SVBIED (samovražedné VBIED), z ktorého prúdil biely dym. Po zasiahnutí raketou vozidlo explodovalo a zanechalo za sebou oranžový mrak.

V tejto fáze sú chemické zbrane kombinované aj s roadside-IED. Nahlásil ich iracký tím na zneškodňovanie výbušnín, ktorý mal odstrániť niekoľko týchto náloží. Išlo o klasické IED umiestené pri ceste, ku ktorého výbušnine bol pridaný kanister s chlórom. Po výbuchu došlo k disperzii látky do okolia, ktorá časom padla k zemi. V tomto období a regióne sa v najbližších mesiacoch počas postupu na Tikrit objavuje viacero prípadov použitia týchto typov IED.

Predel medzi fázami značí incident z Ramádi, kde 22. apríla 2015 malo dôjsť k útokom na kontrolné body a obývané oblasti za použitia delostreleckých granátov naplnených chlórom. Jedná sa o posledný prípad chemického útoku južne od Tikritu a zároveň prvým zo série mínometných/raketových útokov.

Vo všeobecnosti možno povedať, že spoločnými znakmi útokov prvej fázy sú prevažne primitívne spôsoby disperzie pomocou výbušnín (miestami sa objavujú prvé použitia mínometných granátov) a používanie primárne chlóru ako bojovej chemickej látky, ktorý Daeš získal s najväčšou pravdepodobnosťou odcudzením z priemyselných lokalít; pretože sa jedná o bežne dostupnú a veľmi rozšírenú chemickú látku, ktorej vlastníctvo nie je kontrolované CWC a zároveň má určité vojensky využiteľné vlastnosti, chlór predstavuje logický prvý krok v snahe o vedenie jednoduchej chemickej vojny. Je ale treba povedať, že kombinácia chlóru s explozívnou disperziou na otvorenom priestranstve je takticky pomerne neefektívny ťah; chlór má potenciál zabíjať iba vo veľkých dávkach a týmto spôsobom je rozptýlený do priestoru a jeho koncentrácia je tým znížená, čo ešte viac minimalizuje škodlivý účinok. Tieto prvotné útoky teda treba chápať primárne ako testy zamerané na generovanie strachu miesto obetí.

Prvá fáza končí približne v apríli/máji 2015, kedy sa irackým jednotkám podarilo dobyť strategické mesto Tikrit a ostatné mestá v povodí rieky Tigris. Od tohto momentu sa chemické útoky skupiny Daeš sústredia v severnej časti nimi kontrolovaného územia.

2. fáza

Druhá fáza sa vyznačuje opustením predchádzajúcich jednoduchých lokálnych disperzných systémov a ich nahradením diaľkovými prostriedkami dopravy chemických zbraní na cieľ, t.j. mínometnými granátmi a improvizovanými raketami; od ofenzívy proti Tikritu sa jednoduchý disperzný systém „chemikália + výbušnina“ už neobjavuje. Zároveň sa pomaly upúšťa od používania chlóru ako jedinej bojovej chemickej látky. Objavujú sa dva incidenty použitia insekticídu PH3 (fosfán) a začína sa s používaním pľuzgierotvorných látok.

Prvým incidentom bolo použitie mínometného granátu 120 mm na pozície Peshmergov pri mosulskej priehrade. Ten 21. alebo 22. júna (zdroje sa líšia) zasiahol bariéru z vriec s pieskom a miesto výbuchu začala z granátu vytekať tekutina, ktorá pôsobila dráždivo voči očiam a dýchacím cestám (disperzné zariadenie munície očividne zlyhalo). Granát bol eventuálne odstránený pracovníkmi think-tanku Sahan Research a Conflict Armament Research, ktoré mapujú použitie zbraní v konflikte.

Nasledovali dva incidenty z 28. júna proti mestu Hasaka a pozíciám YPG pri Tel Brak. Jednotky YPG v druhom prípade museli byť hospitalizované, pričom im bola diagnostikovaná otrava látkou fosfán, ktorá sa používa ako pesticíd a insekticíd. Látka bola zrejme získaná podobne ako chlór, t.j. išlo o „weaponizovanie“ bežne dostupnej chemikálie, ktorá sa mohla nachádzať v priemyselných zariadeniach na území, ktoré Daeš ovláda. Tento útok je zároveň odklonom od doterajšej taktiky používania chlóru a ukazuje vôľu skupiny experimentovať s jedovatými látkami.

Prvý útok použitia pľuzgierotvornej látky bol zaregistrovaný 11. augusta proti jednotkám Peshmerga, ktorých v regióne mesta Machmúr trénovali nemeckí vojenskí poradcovia. Látka mala byť dopravená na cieľ mínometným granátom. Zranenia spôsobené použitou látkou údajne korešpondujú s pôsobením yperitu a tento predpoklad bol neskôr potvrdený testom U.S. Army vykonaným na fragmentoch granátu. [31] Zároveň tento incident ukončuje druhú, „experimentálnu“ fázu útokov. Chemická vojenská stratégia skupiny sa ustálila, nasledujúce útoky využívali výhradne len spôsoby delostrelecké a yperit začína vytláčať chlór z pozície primárnej používanej chemickej zbrane.

3. fáza

Otvárací incident z 28. augusta zo sýrskeho mesta Marea je prvým prípadom použitia chemických zbraní skupinou Daeš, ktorý bol potvrdený orgánmi OPCW. Zároveň sa jedná o prvý smrteľný chemický útok – doposiaľ mali útoky za následok iba hospitalizáciu zasiahnutých. Report OPCW priamo nepripisuje zodpovednosť konkrétnemu aktérovi, no k použitiu malo dôjsť počas konfliktu skupiny Daeš a inej povstaleckej skupiny v regióne. Tento útok je často uvádzaný spolu s útokom z časti Aleppa Mar Abkarba z 1. septembra, ktorý mal tiež spôsobiť symptómy totožné s predchádzajúcim útokom. Útoky improvizovanými raketami naplnenými tekutými chemikáliami zasiahli niekoľko desiatok ľudí a spôsobil okrem iného dýchacie problémy, pľuzgiere a popáleniny prvého a druhého stupňa. [32]

Na severnej fronte mesta Mosul na prelome augusta a septembra bol zaznamenaný ďalší prípad použitia chemických zbraní; v boji medzi Daeš a kurdskými jednotkami bola vystrelená podomácky vyrobená raketa na jednotky Peshmerga, ktorá po náraze miesto explózie mala vypustiť „značné množstvo žltého plynu.“ O akú látku presne išlo ale zatiaľ nie je známe (na základe opisu a predchádzajúcich útokov mohlo ísť o chlór alebo yperit).

V novembri 2015 dochádza k dôležitému zlomovému momentu. Od 12. novembra sa začína kurdská operácia s cieľom oslobodiť mesto Sindžár. Dobytie mesta malo pre Kurdov symbolický význam, zároveň ale malo významné strategické dôsledky. Pretože leží na diaľnici 47 (na mape v prílohe č. 2 sa nachádza nad číslom 5), dobytie Sindžáru pretrhlo kontakt Mosulu s mestom Rakka – hlavným mestom kalifátu – a zároveň s veľkou časťou Sýrie. Dobytia Sindžáru spolu s Tikritom značne oklieštili lokalitu, v ktorej sa budúce chemické útoky budú konať na oblasť severného/severno-východného Iraku. Spolu s výskytom vyššie uvedených osôb (Abu Malik a al-Afari) participujúcich na chemickom programe v tomto regióne možno tvrdiť, že centrum programu sa s najväčšou pravdepodobnosťou nachádza v blízkosti mesta Mosul.

Vynímajúc jeden prípad použitia chlóru na kurdské jednotky pri hore Machúl v prvý deň ofenzívy proti Sindžáru, pri ktorom nie je možné dohľadať spoľahlivé informácie, [33] hlásenia použitia chemických zbraní pokračujú až v februári roku 2016, kedy je Sindžár ostreľovaný mínometnými granátmi (11. február, priemer 120 mm) a neskôr aj raketami (25. február, údajne 20 rakiet a 26. február, minimálne 10 rakiet). V prvom útoku mali byť použité dva druhy munície – naplnené kvapalnou chemikáliou a práškovou formou látky. [34] Medzi týmito incidentmi malo dôjsť 17. februára k ďalšiemu útoku na frontové pozície pri meste Machmúr. Aj keď sa ako použitá látka v útokoch na Sindžár uvádza chlór, popis látky zanechanej po útokoch ako olejnatej tmavej substancie odpovedá viac yperitu; zároveň, tvrdenie, že v munícii bola látka vo forme prášku korešponduje s tvrdeniami zadržaného al-Afariho, podľa ktorého Daeš používal yperit v jeho práškovej forme. [35]

K útoku pri meste Zummar (približne 60km západne od Mosulu) zo 4. marca neexistuje, podobne ako v prípade z hory Machúl, dostatok objektívnych informácií – údajne mal byť pri ňom veliteľ Peshmergov major Džamal zasiahnutý yperitom. Informácie ale opäť pochádzajú iba z jediného zdroja zo sociálnej siete, čo znemožňuje ich overiteľnosť. [36]

Následné útoky na mesto Taza (uvádzané aj ako Taza Khurmatu) 9. a 11. marca sú pravdepodobne zatiaľ najväčším chemickým útokom skupiny Daeš. Podľa niektorých zdrojov mali mať za následok približne 600 zranených a 3 úmrtia miestnych detí. [37] Chemické látky (predpokladá sa súbežné použitie chlóru a yperitu) mali byť vystrelené na mesto spoza frontovej línie improvizovanými raketami.

Tretia fáza ukazuje, že chemický program skupiny je bezpochyby rozvinutejší, ako v predchádzajúcich fázach – využívajú sa efektívnejšie prostriedky dopravy chemických látok, zvyšuje sa počet striel v jednotlivých útokoch, používajú sa útoky kombinujúce viaceré látky a experimentuje sa s ich skupenstvami a útoky spôsobujú väčší počet zranených (v niektorých prípadoch aj smrteľné obete), čo môže ukazovať aj na lepšiu kvalitu látok. Napriek tomu je táto stratégia ale stále veľmi neefektívna a neposkytuje skupine Daeš strategickú výhodu na bojisku; počet zabitých je stále extrémne nízky; strely nesúce látky nedisponujú navádzacími schopnosťami a teda sú v porovnaní s modernou výzbrojou niekoľko generácií pozadu; kvalita, letalita a vojensky využiteľné vlastnosti samotných látok sú takmer pominuteľné.

Čo ale táto stratégia skupine poskytuje, je obrovský psychický tlak na ich nepriateľov. Používanie chemických zbraní skupinou Daeš teda zatiaľ nemožno považovať za nekonvenčný komponent vedenia vojny, ale skôr za prvok terorizmu. Určite sa ale nejedná o dlhodobý cieľ – skôr ide o situačnú nutnosť. Dočasné používanie chemických zbraní nie úplne ideálnej kvality dovoľuje skupine generovať strach, psychický nátlak a zároveň útok od útoku svoje schopnosti zlepšovať. Značná medializovanosť (ktorá nutne bude sprevádzať každý útok používajúci zbrane odsúdené medzinárodným spoločenstvom) skupine takpovediac poskytuje vyhodnotenie každého útoku a ukazuje nedostatky konkrétnych útokov, preto je pravdepodobné, že látky a prostriedky ich dopravy na cieľ budú v najbližších prípadoch ich použitia vykazovať mierny kvalitatívny progres.

Pokiaľ je predpoklad mesta Mosul ako centra chemického programu skupiny Daeš správny, je možné predpokladať, že počas práve začínajúcej ofenzívy proti Mosulu (oficiálne začatej 23.3.2016) dôjde k viacerým udalostiam spojeným s chemickými zbraňami – ničeniu ďalších chemických zariadení, zadržiavanie ďalších chemikov, odhaľovanie laboratórií, chemickým útokom (v akomkoľvek rozsahu od útokov 1. fázy po 3., prípadne o úplne nové útoky), používaniu chemických látok na zabránenie postupu koaličných jednotiek apod. Je zrejmé, že aj napriek náletom a eliminácií participujúcich odborníkov chemický program Daešu naďalej pokračuje, prekvapivo so stále ničivejšími útokmi. Pretože bude program pod stále väčším tlakom, nadchádzajúce mesiace budú pre jeho vývoj a uplatnenie kritické.

POUŽITIE CHEMICKÝCH ZBRANÍ AKO SÚČASŤ TERORISTICKÝCH ÚTOKOV

K použitiu chemických zbraní skupinou Daeš v rámci ich teroristických aktivít zatiaľ nedošlo, no región má históriu používania tejto stratégie džihádistickými skupinami. Priamy predchodca skupiny Daeš, AQI, v roku 2007 (čiastočne v 2006) spáchala sériu bombových útokov (SVBIED, VBIED) v irackej provincii Anbar zameraných na civilné ší‘itske lokality (mešity, trhy, námestia), v ktorých boli ku konvenčným náložiam pridané kanistre s chlórom. Útoky mali za následok desiatky obetí a stovky zranených. Je ale otázne, koľko z obetí bolo spôsobených v dôsledku pôsobenia chlóru; viaceré zdroje pripisujú smrtiace účinky iba náložiam určeným na disperziu (naviac mal byť chlór údajne v dôsledku pôsobenia uvoľneného tepla zneškodnený).

Samotnej skupine Daeš tak, ako ju poznáme v súčasnosti sa ale nepodarilo spáchať žiaden chemický teroristický útok ani v regióne svojho pôsobenia, ani za hranicami. Objavili sa ale dva pokusy, kedy zahraničné bunky Daeš mali chystať chemické útoky mimo ovládané teritórium. V prvom prípade išlo o zadržanie bunky pozostávajúcej z troch irackých občanov vo Švajčiarsku v marci 2014, ktorí sú podozriví z podpory teroristickej skupiny v Európe a plánovania útokov; zároveň sa mali údajne snažiť o získanie výbušnín a „toxického plynu“, ktoré by v týchto útokoch použili. [38] Konkrétne látky, o ktorých získanie sa mali pokúšať ani rozsah, do akého boli ich útoky pripravené nie sú známe.

V druhom prípade sa jednalo o 10 členov marockej bunky Daeš chystajúcich útoky v regióne severnej Afriky. Zatknutí boli koncom februára 2016 a mali disponovať šiestimi nádobami (objem neznámy) s chemickým hnojivom obsahujúcim síru, ktorý mal po zahriatí začať vylučovať toxický plyn. Látky mali pochádzať z Líbye, čo ešte viac zdôrazňuje vzorec posledných mesiacov presunu aktivít Daeš do regiónu Maghrebu. [39]

Okrem týchto dvoch izolovaných prípadov neexistujú iné reportované incidenty v spojitosti s Daeš a chemickými zbraňami. Pozornosť na problematiku ale pritiahol francúzsky premiér Manuel Valls krátko po teroristických útokoch v Paríži z 13. novembra 2015, keď uviedol, že Európa nemôže vylúčiť chemické a biologické teroristické útoky na jej území.

Pravdepodobnosť zrealizovania chemických útokov v Európe

V súvislosti s novembrovými masovými útokmi v Paríži sa začalo uvažovať o tom, či tento posun v smrteľnosti útokov Daešu nemôže znamenať prítomnosť nového aktéra, ktorý by nebol limitovaný averziou voči veľkému počtu civilných obetí a zároveň by disponoval možnosťami použiť CBRN (chemické, biologické, rádiologické a nukleárne) zbrane. Zatiaľ čo úmysly na spáchanie masového teroristického útoku používajúceho tieto zbrane prítomné v ideológii Daeš rozhodne sú, napriek demonštrovanej schopnosti viesť limitovanú chemickú vojnu v regióne Iraku a Sýrie sú reálne možnosti chemického terorizmu značne obmedzené. Tieto limity ale obmedzujú iba rozsah použiteľných látok a foriem útoku; chemický útok je stále veľmi reálnou možnosťou.

Na úvod je nutné definovať to, čo by skupina chápala ako úspešný chemický útok – zatiaľ čo v našom ponímaní (vychádzajúc zo skúseností z predchádzajúcich útokov a očakávaní, ktoré voči CBRN zbraniam máme) môže ísť o útok, ktorého obeťami je veľké množstvo civilných obetí, ideálne v desiatkových číslach, reálnym úspechom pre samotný Daeš by mohlo byť aj jednoduché neletálne otrávenie desiatky ľudí v metre európskeho mesta ľahko dostupnou látkou, akou je napr. viackrát uvádzaný chlór. Pokiaľ predpokladáme, že skupina má v úmysle zasiahnuť na podobnej, prípadne väčšej škále ako Óm Šinrikyo v roku 1995, prehliadame možnosť spáchať menšie útoky, ktorých rozsah, potenciál generovať teror a zároveň demonštrovať svoju silu a dosah predstavujú pre Daeš dostatočne prijateľné výsledky.

Prvým problémom pri plánovaní chemického teroristického útoku v Európe je nedostupnosť zbraní. Aj napriek prístupu ku zdrojom, know-how a príležitostiam k testovaniu dokázal chemický program Daeš za svoju doterajšiu dobu existencie vyprodukovať len základné bojové chemické látky a aj to značne nízkej kvality (s ohľadom na práve prebiehajúcu operáciu proti Mosulu, predpokladanému hlavnému sídlu chemického programu, je nepravdepodobné, že sa tieto fakty v najbližšej budúcnosti radikálne zmenia) a je preto nepravdepodobné, že by dokázal v cudzom a neporovnateľne viac kontrolovanom prostredí vyrobiť efektívnejšie látky, akými sú napr. nervovo-paralytické bojové chemické látky. Chemické zbrane majú zároveň oproti zbraniam biologickým, prípadne voči komponentom rádiologických zbraní tú nevýhodu, že pre ich efektívne použitie je ich potrebné veľké množstvo; ide o isté vyváženie skutočnosti, že spomedzi ostatných CBRN zbraní sú chemické suverénne najľahšie na získanie. [40] Táto vlastnosť popiera možnosť, že by Daeš v Mosule vyprodukoval použiteľné množstvá letálnej a veľmi čistej látky, ktorá by následne bola nepozorovane dopravená a účinne použitá v Európe. Nie je možné ale vylúčiť použitie látok, ktoré spadajú do prvej a druhej fázy chemického programu skupiny Daeš, t.j. voľne dostupné priemyselné chemikálie a rôzne insekticídy a pesticídy (ktoré sú vhodnejšie na kontamináciu ako priamy útok, a teda atraktívnejšie pre teroristické účely); [41] práve tie predstavujú potenciálne najväčšie riziko. Snahy o ich získanie v potrebných množstvách (desiatky kilogramov) môže ale upozorniť bezpečnostné zložky na potenciálny útok; na druhú stranu použitie ľahko dostupného, ale zanedbateľného množstva sa môže minúť s účinkom, ktorý by chemická zbraň mala mať.

Druhý problém predstavujú prostriedky dopravy látky na cieľ, resp. v prípade terorizmu problém disperzie. Pokiaľ by sa Daeš v Európe dostal ku potenciálne nebezpečným látkam a v dostatočnom množstve, stále musí prísť so spôsobom, ako látku rozšíriť medzi ľudí – ideálne v dávke, ktorá bude smrteľná. Ako bolo ukázané na primitívnych disperzných mechanizmoch prvej fázy v Levante, pri použití výbušniny môže efektivita látky klesnúť a zranenia spôsobuje iba samotná výbušnina. I keď takéto útoky nie je možné považovať za efektívne, takpovediac učebnicové chemické útoky, v rámci terorizmu majú nesmierny potenciál – odpálenie samotnej konvenčnej nálože v centre európskej metropoly má silný psychický dopad na spoločnosť a v kombinácii s chemickou zbraňou (aj v prípade, že by na otravu ňou nezomrel jediný človek) by bol efekt neporovnateľne väčší.

Masové spôsoby disperzie (t.j. kontaminovanie vodných zdrojov, rozprášenie z výšky nad cieľovou oblasťou, čiastočne aj kontaminovanie systému klimatizácie budov a iné) kladú príliš veľké nároky na použitú chemickú látku, konkrétne na jej kvalitu a hlavne na jej množstvo, ktoré v týchto prípadoch dosahuje až litrové hodnoty (čo zas komplikuje situáciu pre možných páchateľov, nakoľko – ako ukazujú historické prípady, napr. skupiny Óm Šinrikyó – získanie takýchto množstiev vyžaduje vysokú mieru výrobných znalostí a technológii). Pretože sú chemické zbrane závislé na faktoroch ako sú poveternostné podmienky a značné zníženie koncentrácie v rezervoároch vody, je potrebné počítať s tým, že časť použitej látky vôbec nezasiahne zamýšľaný cieľ (chemické látky majú pri použití tejto taktiky ale výhodu oproti iným CBRN zbraniam, napr. voči biologickým tým, že sa jedná o anorganické látky – chlór vo vode, nepriaznivá teplota alebo slnečné UV žiarenie nemá v niektorých prípadoch taký zhubný vplyv ako na biologický materiál, napr. spóry antraxu). [42]. Zároveň sú operatívne podstatne náročnejšie, ako jednoduché útoky disperzie výbušninou (v prípade leteckého rozprášenia je nutné zadovážiť samotný dopravný prostriedok, vyhnúť sa odhaleniu pri nakladaní chemikálii do lietadla; v prípade kontaminácie zásob vody je nutná podrobná znalosť vodárenského systému, aby bolo zaistené, že kontaminant nebude odfiltrovaný z objemu vody predtým, než bude môcť spôsobovať škody; podobné princípy platia aj pre klimatizačné systémy). Lokálne spôsoby disperzie (ideálne v uzavretých priestoroch, ktoré by zvýšili koncentráciu látky v priestore a zároveň spôsobili chaos a paniku) sa teda ukazujú ako najpravdepodobnejšia cesta, ktorou sa potenciálne chemické útoky vydajú, no nemôžme vylúčiť, že sa teroristi pokúsia aj o masové spôsoby disperzie (ignorujúc ich neefektívnosť, vsádzajúc viac na podstatne väčšiu paniku, ktorú ich použitie nutne vyvolá) – napokon, v oblasti chemického terorizmu v Európe vôbec nie je potrebné spôsobiť naraz desiatky alebo až stovky obetí. Fakt, že teroristi boli schopní vôbec získať bojové chemické látky a použiť ich pre nich predstavuje dostatočne veľké víťazstvo.

Aj keď sa nejedná o chemický útok v zmysle, v akom bol používaný doposiaľ, útok na chemické zariadenia, t.j. továrne, sklady apod. je tiež jednou z možných ciest chemického terorizmu, ktorou by sa Daeš mohol vydať. Častejšie sa táto taktika uvádza v spojitosti s nukleárnymi zariadeniami (Cirincione ju označuje ako „obrátená/reverzná špinavá bomba“ - reverse dirty bomb), [43] no chemické zariadenia poskytujú výhodu v tom, že ich je početne viac a sú menej zabezpečené ako nukleárne, a teda predstavujú jednoduchšiu obeť. Efektivita útoku by závisela od viacerých faktorov a to hlavne lokality zariadenia, rozsahu poškodenia, konkrétnej uvoľnenej látky, poveternostných podmienok, rýchlosti reakcie bezpečnostných zborov a mnohých ďalších.

Pravdepodobnosť, že skupina Daeš alebo jedinci inšpirovaní jej ideológiou spáchajú chemický teroristický útok v Európe nie je rozhodne zanedbateľná. Skutočnosť, že sa teroristom darí páchať útoky používajúce výbušniny poskytuje základ pre jednoduché chemické útoky. Reflektujúc možné získanie statusu prvej džihádistickej skupiny, ktorá spáchala CBRN útok na Západe a z toho vyplývajúce podstatné propagandistické zisky, kombinovanie doposiaľ používanej taktiky s ľahko dostupným množstvom chemikálií, prípadne so zmenou cieľa na chemické priemyselné zariadenie sa môže javiť ako logický a čiastočne aj nutný vývojový krok terorizmu Daeš v Európe.

ZÁVER

Článok sa snažil popísať vzťah skupiny Daeš a chemických zbraní v troch dimenziách – zhrnúť a vyhodnotiť často uvádzané spôsoby získania chemických zbraní skupinou Daeš v minulosti; analyzovať všetky doteraz známe útoky a identifikovať v nich vzorce správania a možného vývoja tohto strategického komponentu; a predpovedať znaky možného teroristického útoku v Európe, ktorý by použil chemické zbrane.

Z pozorovaných incidentov vyplýva, že skupina Daeš bezpochyby disponuje možnosťami používať chemické zbrane a tie s najväčšou pravdepodobnosťou nie sú zahraničnej proveniencie (resp. určite nie všetky, ani podstatná časť z nich), ale vyrobené jej vlastnými členmi-chemikmi na nimi ovládanom území. Očakávania o týchto schopnostiach ale nesmú byť predimenzované – aj keď posledné útoky vykazujú rast v efektivite a taktické použitie chemických zbraní je stále sofistikovanejšie, používané látky stále stoja na úplnom začiatku rebríčka existujúcich, vojensky uplatniteľných chemických zbraní. Dá sa povedať, že v budúcnosti uvidíme hlavne rast v kvantite miesto v kvalite chemických útokov zo strany Daeš; určite bude zaznamenaný rast v kvalite doposiaľ používaných látok ako napr. yperit, ale stále nepôjde o extrémne čistú a smrteľnú látku, prípadne o úplne nový typ chemickej látky, ako napr. nervovo-paralytické bojové chemické látky. Nemôžme vylúčiť možnosť, že výskum a vývoj prebieha aj na týchto látkach, no akékoľvek vyrobené množstvo bude zanedbateľné a značne nekvalitné. Kritickým bude najbližší rok – ofenzíva proti Mosulu prinesie množstvo nových incidentov a informácií spojených s chemickými zbraňami a je možné, že pod tlakom bude Daeš nútený využiť všetky zbrane, ktorými disponuje, experimentálne látky nevynímajúc. Trend presunu aktivít do severnej Afriky je ale znepokojujúci a je možné, že časť chemického programu bude presunutá práve sem; dobytie Mosulu by v tomto prípade nemuselo mať za následok elimináciu programu a hrozba chemických útokov by naďalej pretrvávala, i keď už nie ako hrozba na bojovom poli, ale skôr ako hrozba teroristická.

Použitie chemických zbraní v teroristických útokoch skupiny Daeš je spomedzi hrozieb pracujúcich s CBRN zbraňami bezkonkurenčne tou najreálnejšou. Dôvodom je práve dostupnosť a jednoduchosť manipulácie s použiteľnými látkami a jednoduchosť prípravy útoku. Kým v prípade zbraní rádiologických a hlavne nukleárnych sú teroristi limitovaní nedostupnosťou materiálu v potrebných množstvách, chemické látky s určitými vojensky využiteľnými vlastnosťami sú ľahko dostupné a to dokonca v množstvách prevyšujúcich operačné požiadavky. V porovnaní so zbraňami biologickými síce zbrane chemické nedisponujú schopnosťou automatického šírenia a infikovania osôb, ktoré neboli priamo zasiahnuté útokom, no zato pôsobia okamžite, sú dostupnejšie a ich použitie nie je podmienené toľkými faktormi ako biologické zbrane – všetko vlastnosti, ktoré iba zvyšujú pravdepodobnosť ich použitia v taktike založenej na šokovaní, akou terorizmus bezpochyby je.

Je nutné si ale uvedomiť, že teroristi nebudú pri prípravách útoku používať takýto racionálny model uvažovania a porovnávania ziskov a strát - aj z jednoduchého bombového útoku s kanistrom chlóru alebo pesticídu v uzavretej stanici metra by Daeš pravdepodobne profitoval rovnako, ako zo série koordinovaných útokov z 13. novembra 2015. A priori predpokladať, že akékoľvek budúce chemické útoky v Európe budú ničivejšie ako čokoľvek, čo sme doteraz videli, je chybou.

Tabuľka 2: Chronologický prehľad doposiaľ známých a nahlásených útokov skupiny Daeš používajúcich chemické zbrane

Obrázok 1: Grafické znázornenie lokalít chemických útokov skupiny Daeš uvedených v Tabuľke 2

---

[1] Název označuje teroristickou organizaci, nikoliv legitimní státní útvar.

[2] HATITA, A.S. (2015): Libya militias capture chemical weapons: army official. Asharq al-Awsat [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/ghovlj (citované 29.3.2016).

[3] Ibid.

[4] GANCMAN, L. (2016): Ex-Libyan intel official: IS has Gaddafi-era chemical weapons. The Times of Israel [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/m3Mrws (citované 29.3.2016).

[5] OPCW (2014): Libya Completes Destruction of Its Category 1 Chemical Weapons. OPCW [on-line]. Dostupné z: https://goo.gl/5CfsbZ (citované 29.3.2016).

[6] STERN, J. a BERGER, J.M. (2015): ISIS: The State of Terror. London: HarperCollins Publishers, s. 185. ISBN 978-0-00-812093-1.

[7] UN Mission to Investigate Allegations of the Use of Chemical Weapons in the Syrian Arab Republic: Final report, s. 19-20. [on-line] Dostupné z: https://goo.gl/wjoFLx (citované 26.3.2016).

[8] BBC (2014): Last of Syria's chemical weapons shipped out. [on-line] Dostupné z: http://goo.gl/lmwcDv (citované 26.3.2016).

[9] SPYER, J. (2014): Meria Special Report: Did Isis Use Chemical Weapons Against The Kurds In Kobani? Herzliya: Rubin Center Research in International Affairs. [on-line] Dostupné z: http://goo.gl/FvpKhx (citované 26.3.2016).

[10] EVANS, D. (2014): Syria can meet target for chemical disarmament: mission chief. Reuters [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/y4UiV6 (citované 31.3.2016).

[11] Affairs Today (2014): The OPCW and the Fight Against Chemical Weapons: an exclusive interview with Ahmet Üzümcü, Director-General. Affairs Today [on-line]. Dostupné z: http://affairstoday.co.uk/interview-ahmet-uzumcu-opcw/ (citované 27.3.2016).

[12] Federation of American Scientists (FAS) (2016): Muthanna State Establishment Samarra. FAS [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/t1u0WO (citované 30.3.2016).

[13] CIA (2007): Al Muthanna Chemical Weapons Complex. [on-line]. Dostupné z: https://goo.gl/4VhUWT (citované 27.3.2016).

[14] ZANDERS, J.P. (2014): What’s he building in there? In CBRNe World, August 2014. Dostupné on-line z: http://goo.gl/cbsdU8 (citované 26.3.2016).

[15] United Nations Monitoring, Verification and Inspection Commission (UNMOVIC) (2007): Compendium of Iraq’s Proscribed Weapons Programmes in the Chemical, Biological and Missile Areas, Chapter III: Chemical Weapons Programme, s. 292, 313-315. [on-line] Dostupné z: http://www.iraqwatch.org/un/unmovic/Chapter_III.pdf (citované 26.3.2016).

[16] Federation of American Scientists (FAS) (1998): Chemical Weapons Programs: History. FAS [on-line]. Dostupné z: http://fas.org/nuke/guide/iraq/cw/program.htm (citované 27.3.2016); Sarin vyprodukovaný Irakom mal v najlepšom prípade čistotu látky 60 %, a teda mohol byť skladovaný iba krátkodobo; práve toto bol dôvod, prečo bolo neskôr rozhodnuté, že v mene čo najväčšej účinnosti budú iracké rakety používať binárny systém, pri ktorom k zmiešaniu látok tvoriacich bojový chemický plyn dôjde až krátko pred odpálením / počas letu rakety. Rakety už naplnené sarinom v bunkri č. 13 teda predstavujú len minimálne riziko.

[17] YBARRA, M. (2015): Pentagon: Islamic State chemical weapons expert killed in airstrike. The Washington Times [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/Nj92u1 (citované 26.3.2016).

[18] TROTT, B. (2015) Islamic State chemical weapons expert killed in airstrike in Iraq - U.S. Reuters [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/M7RE2t (citované 26.3.2016).

[19] SMITH, D., CHULOV, M., ACKERMAN, S. (2016): Head of Isis chemical weapons program captured by US in Iraq last month. The Guardian [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/sXNIIY (citované 27.3.2016).

[20] STARR, B. (2016): U.S.: ISIS detainee providing information on chemical weapons. CNN Politics [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/RzvZcr (citované 27.3.2016).

[21] IMMENKAMP, B. (2015): Briefing: ISIL/Da'esh and 'non-conventional' weapons of terror. EPRS | European Parliamentary Research Service, s. 3. [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/vBm8MM (citované 28.3.2016).

[22] SHAY, S. (2015): The Islamic State and the Threat of Chemical Weapons. Israel Defense [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/FWtqlG (citované 1.4.2016).

[23] COLE, B. (2011): The Changing Face of Terrorism: How Real is the Threat from Biological, Chemical and Nuclear Weapons? London: I.B.Tauris, s. 40-40. ISBN 978-1-84511-893-8.

[24] BERWANI, H. (2014): Chlorine gas rocket factory seized in Jurf al-Sakhar, 11 ISIS terrorists arrested. Iraqi News [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/tqbtyt (citované 29.3.2016).

[25] Z angl. Improvised Explosive Device, improvizované výbušné zariadenie.

[26] Z angl. Suicide Vehicle-Borne Improvised Explosive Device, samovražedné improvizované výbušné zariadenie nesené vozidlom.

[27] Z angl. improvizované výbušné zariadenie umiestnené pri ceste.

[28] GRAHAM-HARRISON, E. (2014): Kurds fear Isis use of chemical weapon in Kobani. The Guardian [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/sSVmgL (citované 29.3.2016).

[29] FRIEDMAN, G. (2016): Islamic State and the Possibility of Chemical Weapons. Geopolitical Futures [on-line]. Dostupné z: https://goo.gl/lNqu3a (citované 30.3.2016).

[30] HOENIG, S.L. (2007): Compendium of Chemical Warfare Agents. New York, N.Y.: Springer, s. 5, 60. ISBN-10: 0-387-34626-0.

[31] CRAWFORD, J. (2015): U.S.: ISIS mortar tests positive for sulfur mustard agent. CNN Politics [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/SPuytK (citované 31.3.2016).

[32] SYKES, S. (2015): ISIS chemical weapons: Islamic State launch mustard gas attacks in Syria and Iraq. Express [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/PhJOuL (citované 31.3.2016).

[33] O incidente reportoval 12. novembra 2015 iba užívateľ Haidar Sumeri na svojom Twitter účte. Dostupné na: https://twitter.com/IraqiSecurity/status/664913452159393793

[34] EUBANK, D. (2016): ISIS Launches New Chemical Attack Into Sinjar on 25 February 2016. [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/dpH2YV (citované 31.3.2016).

[35] BACCHI, U. (2016): Isis in Iraq: US Special Forces 'capture' Daesh chemical weapons master Sleiman Daoud al-Afari. International Business Times [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/KmHplR (citované 31.3.2016).

[36] O incidente reportoval 4. marca 2016 užívateľ Peshmerga News na svojom Twitter účte. Dostupné na: https://twitter.com/PeshmergaNews/status/705875055335632896

[37] KOHNAVARD, N. (2016): Iraqi town Taza 'hit in IS chemical attack' appeals for help. BBC Persian [on-line]. Dostupné z: http://www.bbc.com/news/world-middle-east-35898990 (citované 1.4.2016).

[38] BALMER, C. (2014): Three Iraqis arrested in Switzerland, suspected of planning attack. Reuters [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/AP2Rc9 (citované 1.4.2016).

[39] BEALE, C. (2016): Morocco Isis terror cell 'had been preparing chemical weapons attack'. Independent [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/sYAYBz (citované 1.4.2016).

[40] GURR, N., COLE, B. (2005): The New Face of Terrorism: Threats from Weapons of Mass Destruction. London: I.B. Tauris, s. 50. ISBN 978-1-86064-825-0.

[41] MATOUŠEK, J., LINHART, P. (2005): CBRN: Chemické zbraně. Ostrava: Sdružení požárního a bezpečnostního inženýřství, s. 127. ISBN 80-86634-71-X.

[42] DANDO, M. (2006): Bioterror and Biowarfare: A Beginner’s Guide. Oxford: One World Publications, s. 112. ISBN 1-85168-447-6.

[43] CIRINCIONE, J., WOLFSTHAL, J.B., RAJKUMAR, M. (2005): Deadly arsenals: nuclear, biological, and chemical threats. 2nd edition. Washington D.C.: The Brookings Institution Press, s. 9. ISBN 0-87003-216-X.

[44] SPYER, J. (2014): Meria Special Report: Did Isis Use Chemical Weapons Against The Kurds In Kobani? Herzliya: Rubin Center Research in International Affairs. [on-line] Dostupné z: http://goo.gl/1X4YMD (citované 26.3.2016).

[45] MORRIS, L. (2014): Islamic State militants allegedly used chlorine gas against Iraqi security forces. The Washington Post [on-line]. Dostupné z: https://goo.gl/45xhFJ (citované 27.3.2016).

[46] MAMOUN, A. (2014): URGENT: ISIS kills 300 Iraqi soldiers by chlorine gas attack in Saqlawiyah. Iraqi News [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/vV5a8f (citované 27.3.2016).

[47] MORRIS, L. (2014): Islamic State attack on Iraqi base leaves hundreds missing, shows army weaknesses. The Washington Post [on-line]. Dostupné z: https://goo.gl/AAkSqJ (citované 27.3.2016).

[48] BERWANI, H. (2014): Chlorine gas rocket factory seized in Jurf al-Sakhar, 11 ISIS terrorists arrested. Iraqi News [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/pmmx1O (citované 29.3.2016).

[49] ALI, A. (2014): Iraq Situation Report: October 25-26, 2014. Institute for the Study of War [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/GucRJ3 (citované 27.3.2016).

[50] ADNAN, S., ALI, A. (2014): Iraq Situation Report: December 23-26, 2014. Institute for the Study of War [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/7XFqSo (citované 31.3.2016).

[51] Associated Press (2015): IRAQ CHLORINE. Associated Press [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/AeXXcw (citované 31.3.2016).

[52] Reuters (2015): UPDATE 3-Kurds report more chlorine attacks, Iraq pauses Tikrit offensive. Reuters [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/9IMZmD (citované 28.3.2016).

[53] COLES, I (2015): Iraqi Kurds say Islamic State used chlorine gas against them. Reuters [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/36luzs (citované 26.3.2016).

[54] BBC (2015): Islamic State 'using chlorine gas' in Iraq roadside bombs. BBC [on-line]. Dostupné z: http://www.bbc.com/news/world-middle-east-31847427 (citované 27.3.2016).

[55] RASHEED, A (2015): Iraqi offensive on Tikrit stalls, Kurds say ISIS used chlorine. Reuters [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/hjyVqq (citované 31.3.2016).

[56] SARHAN, A. (2015): ISIS chlorine gas attack causes suffocation cases in Ramadi. Iraqi News [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/8zIQjw (citované 29.3.2016).

[57] CHIVERS, J. (2015): ISIS Has Fired Chemical Mortar Shells, Evidence Indicates. New York Times [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/iS4k3X (citované 27.3.2016).

[58] PORTER, T. (2015): Isis escalates use of chemical weapons against Kurds in Syria and Iraq. International Business Times [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/S0WrPW (citované 27.3.2016).

[59] Ibid.

[60] STARR, B. (2015): U.S. investigating 'credible' reports ISIS used chemical weapons. CNN [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/Sc1kQD (citované 28.3.2016).

[61] DEUTSCH, A. (2015): Exclusive: Chemical weapons used by fighters in Syria – sources. Reuters [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/WoF2a4 (citované 27.3.2016).

[62] COLES, I., DEUTSCH, A. (2015): Kurds suspect another chemical attack by Islamic State in Iraq. Reuters [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/GgacMX (citované 28.3.2016).

[63] Syrian Network for Human Rights (SNHR) (2015): Following the Steps of the Syrian Government: ISIL Violates UN Security Council Resolutions. 6 p. [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/NYSiUM (citované 28.3.2016).

[64] HOMA, A., KEWSKIN, B. (2016): VIDEO: IS hits Sinjar with 30 chemical-laden rockets. Kurdistan24 [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/oZTsQF (citované 28.3.2016).

[65] Rudaw (2016): Peshmerga endure fresh ISIS chemical attack. Rudaw [on-line]. Dostupné z: http://rudaw.net/english/kurdistan/170220163?keyword=mustard (citované 28.3.2016).

[66] HOMA, A., KEWSKIN, B. (2016): VIDEO: IS hits Sinjar with 30 chemical-laden rockets. Kurdistan24 [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/oZTsQF (citované 28.3.2016).

[67] Ibid.

[68] The Guardian (2016): Isis launches two chemical attacks in northern Iraq. The Guardian [on-line]. Dostupné z: http://goo.gl/UXt8KB (citované 29.3.2016).

[69] Ibid.